Aj keď by sa článok na podobnú tému dal určite napísať o oboch pohlaviach, ja ho bude písať o dievčatách a ženách, pretože práve ony mi vnukli nie jeden podnet na jeho napísanie…

Je mi ľúto dievčat, ktoré si nevážia samé seba. Dobrovoľne sa trápia, vedome si ubližujú, pretože si myslia, že tým robia aspoň niekoho šťastným. Naozaj si myslíte, že ten dotyčný si vôbec všíma, a že si to dokonca ešte aj váži? Čím ďalej, tým viac sa presviedčam len o tom, že žijete v tej krásnej ilúzii, že raz sa všetko zmení, ale ja sa teda pýtam: “KEDY?” Niektoré z vás si to nahovárajú týždne či mesiace, no dobre… veď každý si zaslúži šancu, a žiadne zmeny sa väčšinou nedejú z dňa na deň, ale rok-dva, to už je trošku veľa nemyslíte? Myslím, že práve preto dnes krachuje toľko manželstiev, keď si proste zrazu ľudia začínajú uvedomovať, že niečo v tom vzťahu jednoducho nefunguje, lenže neverím, že to nefunguje len tak – zrazu. Veď ste mali dostatok času sa navzájom spoznávať a hľadať spoločnú cestu, avšak určite nie za každú cenu a s ružovými okuliarmi, že po svadbe sa všetko zmení… zmení, ale keď to raz nie je dobre, tak sa to asi nebude meniť k lepšiemu, česť výnimkám. (viac…)

Áno, po dlhom čase sa konečne odhodlávam zbaviť tej závislosti dnešnej doby – Facebook-u. Aká to len závislosť? Už mi mnohí takto niekoľkokrát oponovali, ale pritom čoraz častejšie sa aj pri rozhovoroch so svojimi priateľmi stretávam s vetami: „minule som čítal/a na Facebook-u…”, „videl si aké fotky si dal/a na Facebook?” alebo mnoho podobných hlášok, ktoré súvisia s týmto fenoménom, inak vraj aj sociálnou sieťou, hm… aj tým podľa mňa niekedy Facebook bol, ale dnes je čímsi omnoho väčším, rozsiahlejším, nepopísateľný žiadnym slovíčkom. Možno aj trochu neskoro si to priznávam a uvedomujem v tejto hĺbke, aj keď som sa nad tým už viackrát zamýšľal aj predtým, ale možno chýbala dávka odhodlania, či som len nenachádzal ten podstatný bod, ktorý by povedal – už je čas. A tak nadišiel tento čas teraz! Veď v podstate sledujem množstvo ľudí, odhaľujú mi svoje, ale i súkromie iných ľudí – „priateľov”. Je čas vzdialiť sa z tejto virtuálnej reality, aby som sa opäť raz, o malý krôčik pre ľudstvo, ale veľký pre mňa, priblížil tej skutočnej realite, ľudom okolo mňa, pulzujúcemu životu, kde sú úsmevy príjemnejšie, pohľady iskrivé a ľudia, ktorých dotyk vyžaruje teplo, nie len označenie na fotke. Čítam statusy iných ľudí, prezerám si ich fotky, sledujem videá, ktoré sa im páčia, počúvam hudbu, ktorá sa im páči, sem-tam niečo komentujem a čas pomaly plynie (viac…)

Každý z nás je sám, alebo vlastne nikto z nás nie je sám?
Máme potrebu, či nutkanie riešiť veci samostatne, lebo všetko by sme chceli zvládnuť sami, ale čo ak to vždy nejde, čo ak niekedy je pomoc jednoducho potrebná, priam nevyhnutná? Nedokážeme si priznať, že toto sami nezvládneme, alebo by stačilo len pochopiť, že niekto by nám pomohol pomôcť, ušetriť čas, energiu, a možno aj kúsok vlastného ja, ktoré z nás vynaložená námaha “vycucne”, keď už siahneme na dno svojich síl a začneme zúfať? Máme problém sa otvárať a riešiť veci s ľuďmi, ale nie na vlastnú škodu? Potrebujeme sa to len naučiť, nič viac.. robiť to pomaly, učiť sa dôverovať ľuďom, učiť sa rozprávať, zverovať, prijímať rady, prekonať svoj strach, svoje ego a ponúknuť kúsok skutočného človeka ukrytého v našom vnútri… (viac…)

Tak sa pýtam sám seba, ako nízko som už musel klesnúť, aby som o kôpke hnoja začal písať, ale budiž…

Poznáte to, neraz sa to stalo určite každému jednému z vás… Proste si len sedíte, stojíte alebo sa nachádzate v ľubovoľne inej rozmanitej polohe, a zrazu… padá vám čosi na hlavu. Nie je to sniežik, nie sú to ani dažďové kvapky, to vám len niekto kydá hnoj, špinu, či iný hnus na hlavu. A vy si tam len ďalej spokojne hoviete, lebo často o tom ani netušíte, zatiaľ čo sú už vaše členky jemne zmáčané touto delikátnou zmesou. Lenže ono to neprestáva, ale zvyčajne sa toho rýchlejšie, či pomalšie nabaľuje viac a viac, až zrazu zistíte, že sa brodíte, ako by básnik povedal, „až po kolená v sračkách“. Možno tu nastáva ten okamih, keď začneme pociťovať, že čosi nie je v poriadku, a naša kôpka hnoja, v ktorej stojíme naberá na svojom obsahu (rozumej objeme). Pohotovo načahujeme ruky, (viac…)

Všetko to možno začalo nevinne vtipnou vetou: „Ja som lietadlo“…

Cítim sa ako papierové lietadielko, ktoré sa zopár mesiacov vznášalo v oblakoch, túžilo zaletieť až ku hviezdam, aj keď občas mávalo pocit, že sa tých hviezd priam dotýka. Voľný let, nádherný výhľad, úžasný pocit jemne povznášajucého vánku. Ale tam kdesi v diaľke noci zahliadol som čosi krásne – svetlo. Plápolajúci oheň, ktorého hravé iskričky ma nenechali ani na chvíľu váhavým, ale ja som bez zaváhania mieril priamo k nemu. Oheň, ktorý z tej výšky ani nepálil, nemohol mi ublížiť, až kým som nepocítil dym vychádzajúci priamo z jeho centra. Jeho už na dotyk príjemné teplo ma hravo povznášalo a ja som krúžil priamo nad ním, dookola, zas a znova… nechcel som už nikdy letieť nikam inam, len sa navždy nechať unášať v tom začarovanom kruhu teplého vzduchu. Ale odkiaľ malo lietadielko vedieť, že každý plameň raz vyhasne? Že aj ten najväčší oheň raz dohorí? Mohol som tušiť, že už sa nikdy nedotknem hviezd? (viac…)

Škodí mužskému „egu“, keď sa žena smeje na vtipoch iných mužov? Neviem to povedať presne, aké pocity, to v ktorom chlapovi vyvoláva, ale budem písať o tom, nad čím som dávnejšie premýšľal, bude to už zopár týždňov…

Žiadnemu mužovi samozrejme neprekáža, ale je naopak veľmi rád, keď sa žena smeje na jeho vtipoch a poznámkach, keď sa smeje na vtipoch jeho kamarátov, to je pochopiteľne tiež dobre, pretože muž nadobúda pocit, že žieňa sa v jeho partii zabáva, a teda jeho partia je fajn, čo muža taktiež len teší. Čo nám ale prekáža je, keď sa žena smeje na vtipoch mužov, ktorých nepoznáme, o čo horšie to je ešte vtedy, keď je to muž, ktorý o ženu mal, alebo potenciálne ešte stále má záujem, to pre nás predstavuje jednu z najhorších kombinácií. Pýtate sa prečo? (viac…)

Každý z nás robí chyby, počul som už neraz z úst mojich priateľov, kamarátov, zo stránok kníh, z nejednej filmovej scény, a takto by sa dalo pokračovať aj na niekoľko riadkov. Ale dnes som rozmýšľal nad iným: „Čo je to vlastne chyba?“, to je otázka, ktorá rozvírila prúd nových myšlienok. Stala sa tak aj námetom na napísanie ďalšieho článku, s ktorým sa chcem podeliť so svetom… aspoň tým internetovým.

Dokonca aj takmer vševediaca Wikipédia už pozná definíciu chyby, podľa nej to je: odklon od správnosti, od normy alebo porušenie nejakého pravidla. Určite, by sa aj takto dala chyba popísať, veď podľa všetkého sme chybou niečo pokazili, pretože šťastné a úspešné rozhodnutia, činy, určite neľutujeme, a preto ich chybami ani nenazývame, takže chyba je väčšinou, alebo podľa nepísaného pravidla povedzme aj takmer vždy, niečo, čo krátko po nejakom zistení, alebo trebárs po dlhšom čase označíme ako nesprávne. Pri rozmýšľaní v tomto smere môžeme určite aj so samotnou Wikipédiou súhlasiť.
(viac…)